História
Poloha Modry na južnom úpätí Malých Karpát predurčila jej vznik, sídelný charakter aj spôsob obživy obyvateľov. Presnú dobu vzniku Modry nepoznáme. Počiatky možnej sídelnej predchodkyne Modry spadajú do 9. storočia, do rozkvetu Veľkomoravskej ríše. Vtedajší slovanskí obyvatelia osady (resp. osád) v severovýchodnej vonkajšej časti dnešného námestia Ľ. Štúra pochovávali mŕtvych na pohrebisku v lokalite tzv. Sodomovského vinohradu. Títo obyvatelia pravdepodobne využívali na svoju ochranu útočištné hradisko nad Modrou, na vrchu Zámčisko v Harmónii.
Po príchode Maďarov do Panónie sa Slovensko stalo súčasťou Arpádovského Uhorského kráľovstva. Horské hrebene Malých Karpát tvorili prírodnú hranicu tejto novej stredoeurópskej stredovekej ríše so susedným Českým kráľovstvom. Územie Modry sa dostalo do zvrchovaného vlastníctva uhorských panovníkov a bolo súčasťou bratislavského hradného komitátu. Modra spadala pod správu bratislavských županov a ich úradníkov, alebo šľachticov, ktorým ju uhorskí králi z času na čas darovali.
Najstarší hodnoverný písomný prameň, v ktorom sa spomína dedina Modra (villa Modor) je listina Bela IV. z roku 1256. Obsahuje popis hraníc pezinského chotára a je v nej uvedené, že jeho hranica vedie k hraniciam „dediny“ Modry, kde sú ľudia, ktorí platia (bratislavskému) hradu peňažnú dávku 5 ponderov. Kto boli títo Modrania a ani to, čím sa živili, sa zatiaľ pre nedostatok dobových písomných prameňov nevie. Mohli to byť vinohradníci, ale rovnako aj baníci.
Najstaršie vymedzenie chotára dediny Modry poznáme z listiny Ladislava IV. z roku 1287. Ďalšie písomné pramene pochádzajú až zo začiatku 14. storočia, z obdobia feudálnej anarchie po vymretí Arpádovcov, kedy bol zemepánom Modry Matúš Čák Trenčiansky. Do obdobia jeho vlastníctva spadá aj prvá zmienka o už rozvinutom modranskom vinohradníctve.
Po smrti Matúša Čáka pripadla Modra opäť kráľovskej korune. Zrejme niekedy pred rokom 1345 daroval Ľudovít I. poddanskú dedinu Modru najskôr svojej matke vdove Alžbete a neskôr zase ako veno svojej nastávajúcej manželke Alžbete, dcére bosnianského bána Štefana II. Kotromaniča. Z časov, keď Modra patrila uhorským kráľovnám poznáme aj mená dvoch modranských správcov týchto kráľovien. Kráľovniným oficiálom bol Mikuláš, syn Konrádov, ktorý bol súčasne aj správcom v Malženiciach, a neskôr srbský šľachtic Jakš (magister Jax).
V roku 1361 boli predstavitelia Modry požiadať kráľa o obnovenie výsad, pretože im zhorela staršia výsadná listina, ktorá Modru fakticky povyšovala na mesto. Ľudovít I. vydáva 25. decembra 1361 novú výsadnú listinu, ktorou ustanovuje Modre výsady poddanského mesta uhorskej kráľovnej (civitas Reginalis). Mesto bolo týmto vyňaté spod právomoci bratislavského župana a bola mu potvrdená samospráva so súdnou právomocou. Tento kráľovský akt možno považovať za faktický vznik Modry ako mesta. V tomto období už žijú v Modre okrem domácich starousadlíkov aj nemeckí hostia – kolonisti (hospites nostri de eadem Modur) a vinohradníctvo už predstavuje základ hospodárskej prosperity mesta.
Vo vlastníctve Modry sa následne vystriedal šľachtický rod Stiborovcov z Poľska (1388 – 1436) a po nich Orságovci z Guty (1437 – 1569). Keď zomrel posledný mužský potomok Orságovcov, pripadla Modra opäť kráľovskej korune. Maximilián II. v roku 1569 udelil Modre privilégiá slobodného mestečka patriaceho jedine kráľovi. Do konca 16. storočia sa už vykryštalizovali všetky zložky mestskej spoločnosti. Vedúce postavenie v meste mali Nemci. Medzi mešťanmi a obyvateľmi Modry sa ešte nachádzajú okrem Slovákov aj Chorváti, Srbi a Maďari, ktorí sem emigrovali z južných území Uhorska obsadených Turkami, Češi a Moravania, ktorí sem emigrovali hlavne v pobielohorskom období z dôvodov náboženského útlaku.
V roku 1607 udelil Rudolf II. Modre privilégiá slobodného kráľovského mesta a Modra sa tak zaradila medzi najvýznamnejšie uhorské kráľovské mestá.
17. a 18. storočie bolo obdobím najväčšieho urbanistického, stavebného, hospodárskeho, cirkevného aj kultúrneho rozkvetu. Štatút slobodného kráľovského mesta si Modra udržala až do roku 1876, a potom sa stala mestom so zriadeným magistrátom. Od roku 1923 bola veľkou obcou s možnosťou nazývať sa mestom. Tým zostala aj počas obdobia Slovenského štátu (1939 – 1944), hoci nemala požadovaných desaťtisíc obyvateľov, ale bola okresným mestom. Po druhej svetovej vojne zostala mestom a sídlom okresného národného výboru do februára 1949, kedy bolo sídlo okresného národného výboru prenesené z Modry do Pezinku. Dnes je mesto Modra mestom s takmer deväťtisíc obyvateľmi. V roku 1991 bolo jej historické jadro vyhlásené za pamiatkovú zónu.
Zdroje:
Modra mesto plné histórie – sprievodca dejinami a pamiatkami, autor: Karol Kantek.
Malé Karpaty turistický sprievodca, Vydavateľ: Malé Karpaty združeneie pre CR (2001) Autori: PhDr. Ján Milan Dubovský, Prof.Ing. Fedor Malík, DrSc, Malokarpatské múzeum Pezinok Zostavila: Bronislava Skalová.
Foto: Lucia Mandincová